Včera a dnes

15. march 2020 at 23:02 | siskey |  životom
Ten čas letí, šialenou rýchlosťou.

Možno ešte včera som plakala nad diplomkou, spackaným životom a nulovou motiváciou do života.

Dnes, svedomito chodím do práce celých 5 pracovných dní.
Teda bolo by tomu tak, keby nevičíňa vo svete chrípkový vírus a nenariadilo nám ministerstvo 3 týždne voľna.
Ak stále nie je nikomu jasné, kde pracujem, tuto máme.
Po pár dňoch od obhájenia (úspešného obhájenia!) diplomovej práce som šla na pohovor a prijala pracovnú ponuku ako učiteľka na strednej škole.

Vtip roka - ľudia, ale mňa to baví.

Nikdy, ani v najmenšom, sne, ničom, som si nepomyslela, že skončím v rodnej dedine, v rodnom dome a budem učiteľkou. Ja. JA.

Mám za sebou prvý polrok, šialený, ale zároveň kľudný. Mimo to ešte pracujem na jednom projekte, hre. Takže toho stresu tam mám, len je iný, býva inokedy, inak dlho a pri iných veciach. Iné veci ma vytočia, iné ma prekvapia. s inými nedokážem nič robiť a len sa zmieriť. Ale nech mi nikto nevraví, že "počkaj, keď začneš pracovať a príde skutočený život." Ten skutočný žijem od svojich osemnástin, viem ako bolí a aký je ťažký a nič ma v mojom živote tak nestresovalo a nedesilo ako vysoká škola a jej úspešne dokončenie.
 

Minule

3. may 2019 at 21:07 | siskey |  životom
Človek by čakal, že keď mám len jednu jedinú povinnosť, tak budem stíhať a budem mať fúru času.

Miesto toho ma deptá, koľko som mala zážitkov a príležitostí niekam/za niekym vypadnúť takto pred rokom.

Dnes sa len ničím tým ničím a jendou hlúpu diplomkou.



Myslela som, že príde väčší výlev srdečný, ale toto je také akurátne vyjadrenie mojich útrap, ani slovko navyše netreba.

Dom a

18. february 2019 at 16:03 | siskey |  životom
Domov.

Dom.

Hej, je to tak dávno, čo som "sa vracala domov". Necelý polrok som naspäť u mamy, doma. To slovo mi príde miestami nepatričné, ba absurdné. Vzhľadom ku významu, aký mu prikladáme a aký má mať. Ja som tu síce doma, aj som tu rada, ale asi už nič a nikto na svete nezmení môj pocit.
Už navždy bude pre mňa domov predstavovať miesto,
kam sa vraciam,
kde si oddýchnem,
kde nepracujem,
leňoším,
pomáham upratať a navariť,
postretávam sa s rodinou a priateľmi,
a zase sa vrátim tam, kde ma drží zmuva a platím nájom.
Domov chodím rada, na návštevu. No návšteva sa pretiahla na niekoľko mesiacov, moja pracovná morálka a disciplína klesla na úroveň bodu mrazu a zvyšok času mi zapĺňa nemožné a nemožne dlhé cestovanie alebo sledovanie seriálov.
Smutné, ale nedovrátiteľné.

Myslela som si, ako dobre, že si vklude dorobím školu a diplomku a ueštrím na nájme.

Keby som len tušila, aká buchta zo mňa vykysne. A kysne ďalej.

Bože dobrý, ale je tu krásne! A lacno!

Bože, daj mi silu, aby som sa vedela z postele vymotať pred deviatou, čo !desiatou!, a našla v sebe trochu viery a pevnej vôle a niečo (so sebou?) ROBILA!
Amen.
 


Hľadanie

6. march 2018 at 23:41 | siskey |  životom

Finding what you want to do with your own will lead to deciding the meaning of your life.


Sebaláska

20. february 2018 at 23:41 | siskey
Zistila som, že nemôžem byť sama bez priateľov a spoločnosti, to ubíja. A cítim ako moje komunikačné a spoločenské schopnosti a návyky zakrpatievajú. Bože dobrý aj ttoto bývanie ma ubíja.

Nachvíľu idem von, do veselej spoločnosti, kde sa ľudia stretávajú, poznajú a majú radi a potom mi z toho začína šibať. Ja si nemôžem pomôcť, ale mám pocit, že presťahovanie sa sem bolo jedno zo zlých rozhodnutí za poslednú dobu. Nemala som to robiť. Teraz ma čaká kopa sračiek, premýšľačiek a vybavovačiek, lebo zmluva je písaná na mňa a nikto z pôvodnej zostavy tu po škole nie je. SKVELÉ, jednoducho skvelé.
A peniaze v hazjlu, lebo predražený nájom.

Hrozne moc nerada to vyslovujem a chcem sa tým riadiť, ale naozaj
je na čase myslieť na seba a robiť pre seba.

V mojom okolí už nestal nikto, o koho sa má cenu starať a trápiť, z čoho sa i tak trápim.

Už bolo dosť.

Idem sa mať rada.

Cesty

16. february 2018 at 11:41 | siskey |  životom
Dnes som mala pocit, že som vstala ľavou nohou. Nakoniec sa veci obrátili na dobré a myslím, že som mala úspešný deň.
Premýšľam, že urobím niečo veľké. Veľkú zmenu.
Ako svietilo slnko, vybavila som poslednú položku na zozname, potelefonla s mamou, mala som takú silnú istotu, že odídem. Nestalo sa mi, že by som si niečom bola taká istá ako myšlienka: presťahujem sa.

Pôjdem do toho Nemecka alebo Nórska alebo kamkoľvek.
Možno len vedľajšie mesto.

Je mi to jedno, niekam pôjdem. Bude to síce neskôr, ako bolo zaumienené, mám tu ešte povinnosti, ale pôjdem. Mám to tu svojím spôsobom rada, veď 5 rokov je dosť, a možno sa vrátim. Ale teraz, teraz odídem.

Som si tým asi tak istá, ako viem, že mi zase dorastú a zhustnú vlasy.

A budem si istá sebou a svojimi schopnosťami.

Myslím, že otázka portfólia je na pravom mieste.

Ak to hocikomu inému nedáva zmysel, mne to dáva a to je v poriadku.

A asi pôjdem pondelok na Slovensko. Len tak.

Nezostať na jednom mieste.


Nezabudnúť sa vrátiť (domov).

Tajomstvo úspechu

12. february 2018 at 22:07 | siskey |  životom
Malé kroky sú častokrát tajomstvom úspechu.

Malé radosti väčšieho pocitu šťastia a uspokojenia.

Malé výhry posunú ďalej ako náročné, dlhé a únavné projekty.

A možno som len typ človeka, ktorý nepotrebuje v konečnom dôsledku veľké veci ku šťastiu.

Radšej menšie, ale lepšie vykonané.



A teraz sa skúsiť tejto mantry držať, zakusnúť sa, nepustiť a veriť.

Rodina

27. january 2018 at 22:00 | siskey |  životom
Viem, že mám dobrú rodinu, rodinu, ktorá ma akcpetuje a miluje a vždy bude.
Ale občas prídú tie momenty závrate, kedy ma osvieti zas-a-znova a ja mám pocit, akoby som to zistila poprvé.

Poviem vám, nie je nič krajšie.

Milujem svoju rodinu.

Zázraky

9. january 2018 at 16:59 | siskey |  životom
Počúvam celé minúty kvílivé a tiché tóny Sufjan Stevensa, pretože som omylom prepla playlist a neviem, aký som počúvala predtým, a stále nie som zchopná k niečom, nejakej akcii sa prinútiť.

ÁNO, je to tu, mám nový notebook.

V živote som nevlastnila hodnotnejšiu vec.

Je výkonný, ľahký, prekvapivo pekný a teším sa z neho.
Konkrétne asi tak len posledné štyri dni, skákala som ako blázon. Púšťala dookola Thunder a užívala si ten pocit, že som "dizajnér" s takýmto strojom.

Trochu naivné a márnivé si myslieť, že šikovná mašinka vyrieši moje problémi, rozorvané vnútro a nepokoj.

Druhý deň zavretá na izbe v tom druhom meste (lebo ponorka stúpala a moje zhoršujúce sa hlasivky nesutupovali) a jediné k čomu som sa donútila bolo upratanie izby, nákup, obed a kontrola termínov zápočtov.

Viete, mám tak nejak v sebe zakódované, že som nespoľahlivá, že už nemám ani chuť to meniť a zlepšiť si osobnú mienku pri ľuďoch, u ktorých som to kolosálne pohnojila.

Naposledy som sa cítila voľná (aj napriek zotrvajúci fakapom a nefunkčnému notebooku) po spovedi asi po piatich rokoch.

Ja neviem, asi si v prvom rade treba odpúšťať, ale robiť to bez duše, len povrchne.. Asi to v mojom prípade nepôjde len tak ľahko, asi na to potrebujem boží zázrak alebo čo.

Je nový rok.

Uvažujem, kedy to poseriem znova.
Krásne si myslieť a veriť, že s ďalším novým rokom prichádzajú nové začiatky a lepšie zajtrajšky. Nový rok je len prostriedkom, ktorým si snažíme uľahčiť svedomiu.
A to moje je tak ťažké, tak veľmi.

Expresíva I

8. january 2018 at 23:09 | siskey |  knižnicou
Zavírené súvetia

Myšlienky nevíria, upchatými zákrutami nosovej dutiny neprejde ani kúsok, zdrap či náznak vety či slova. Stratená ako tá veta vo vetre. Zvetrané zdravie. Pomoc nevolajte, je to len vírus, antibiotiká netreba. Zmenežovať treba sám, podľa najlepšieho sedliackeho úsudku, prepiť sa do druhého dňa čajom, calciovým sirupom a čakať na spasenie a voľnú nosovú dierku. Zaspávať a budiť sa, driapať jemnú pokožku nad hrtanom, vzývať bohov a zrušiť budíka na ôsmu. Márna snaha. Aspoň rukávom zotrieť sopeľ, ktorý svoj boj neprehráva.

Next articles


Where to go next